CIRKEVNÝ ZBOR

EVANJELICKEJ CIRKVI AUGSBURSKÉHO VYZNANIA NA SLOVENSKU
PRÍBELCE

Farský úrad 134

991 25 p.Čebovce

Mgr. Zuzana Alcnauerová, zborová farárka, 0908 526 021

Milan Pástor, zborový dozorca 0915 583 533

„Láska Kristova spája nás!“ (2.Kor 5,14 )

Cirkevný zbor ECAV Príbelce má dve filiálky, Kosihovce a Bátorovú a 5 diaspór (Šuľka, Nenince, Čebovce, Škriavnik a Seľany). Prvá písomná zmienka o Evanjelickom a.v. zbore pochádza z roku 1613. Od roku 1676 má zbor nepretržite svojich kňazov. 
Súčasná zborová farárka Mgr. Zuzana Alcnauerová je 33. v poradí, a slúži v zbore od 1.8 2006. Z mnohých farárov, ktorí pôsobili v zbore, spomenieme Daniela Petiana, ktorý sa venoval histórii, dejinám cirkvi, Uhorska a bol aj literárne veľmi činný. Pôsobil tu aj farár Karol Štúr, ktorý bol bratrancom národného buditeľa a kodifikovateľa spisovnej slovenčiny Ľudovíta Štúra. Netreba opomenúť ani národných dejateľov kantora a učiteľa Jána Rotaridesa a Janka Kráľa, ktorí sa zaslúžili o Príbelskú vzburu v roku 1848 (viac na http://www.pribelce.sk/-historia).

K 31.12.2017 počítal zbor 509 duší (spolu s filiálkami). 

Služieb Božích sa zúčastňuje v priemere 97 ľudí. Pravidelne sa v zbore stretáva detská besiedka, mládež, spevokol, prebiehajú aj biblické hodiny a konfirmačná výučba. Náboženskú výchovu navštevujú všetky pokrstené deti, čo nie je všade samozrejmosťou. 

V roku 2013 bola objavená stará pečať zboru, na základe ktorej heraldická komisia pod vedením Ladislava Vrteľa uviedla do života erb  zboru.

Z cirkevného zboru vzišli aj deviati evanjelickí farári: Mgr. Ján Oslík st. (+23.8.1996), Mgr. Ján Kollár (farár na dôchodku, predtým pôsobil v BB-Radvaň), Mgr. Juraj Macko (farár v Dačovom Lome), Mgr. Pavel Kollár (farár vo Veľkom Grobe – Čataji), Mgr. Ján Oslík (farár v Modre), Mgr. Anna Kukulová r.Pástorová (farárka v Cerove), Mgr. Jana Drottnerová r. Priatková (farárka v Zemianskom Podhradí), Mgr. Jaroslav Ďuriš (farár v Stredných Plachtinciach), Mgr. Drahomír Oslík (farár v USA, Pensylvánia).

KOSTOL

Evanjelický kostol  sa nachádza nad obcou Príbelce, časť Horné Príbelce, na mieste kedysi nazývanom Pustovníkov háj. Podľa archívu zboru kostol pochádza z roku 1440, a postavili ho Husiti, ktorí sa najprv zdržiavali asi 3 km na juh od obce v Čahovskej pustatine. Je vysoko pravdepodobné, že v tejto Čahovskej pustatine mali postavené svoje obydlia, alebo dokonca aj kostolík, pretože dodnes je pri obrábaní pôdy vyorávaná značná časť kameňov obalených pôvodnou omietkou (myslíme omietku miešanú pôvodnou dobovou technikou a materiálom). Z tejto pustatiny sa však museli vzdialiť, lebo nemali nadostač vody – ako svedčí zborový archív.

Kostol je ranogotická jednoloďová stavba, ukončená polkruhovým, podkovovitým presbytériom (oltárnym uzáverom). Presbytérium je zaklenuté konchou na priebežnej rímse. Z priestoru pod chórom vedie do veže gotický portál. Dnes sa tam nachádzajú nové dvere v danom tvare.

Plocha chrámu je 358 siah, dĺžka chrámu 20 m, šírka 10m, výška 9m. Vymurovaný z kameňa. Pod chrámom sa nachádzajú dve krypty, ktoré boli v druhej polovici 20.stor zabetónované, kvôli častým rabovaniam.

Veža kostola  bola postavená až v roku 1820, je mohutná, členená kordónovými rímsami a lizénovým rámom. Zakončená je vysokým ihlancom. Výšku má 42 metrov.

Na veži sa nachádzajú tri zvony. Veľký a malý zvon je nový od Fm.R. Herolda z Chomutova. Veľký zvon váži 440 kg, malý 120kg. Stredný zvon pochádza z roku 1745 a váži 230 kg. Na veľkom zvone je nápis: „Sláva na výsostiach Bohu“, na strednom: „Pro V.V.Ecl.pribeliensi augustano evang. Fusa per Samuelom Ebel i Losonc 1745“, na malom: „A na zemi pokoj. Dala uliať dolno a horno Príbelská cirkev 1932 Pavel Štúr farár“. Zvony je možné dodnes ručne ťahať, aj keď je už zavedené elektrické zvonenie.

Na veži sú pozdĺžne medzery, úzke okná, ktoré slúžili na streľbu na nepriateľa, hlavne proti tureckým vpádom. Aj preto je kostol obohnaný obranným múrom, ktorý bol pravdepodobne postavený až v 17.storočí. Veža taktiež v pohnutých časoch vojen slúžila ako sýpka na uskladnenie potravín pre obyvateľov. V rámci obranného múra sú vybudované dve zastrešené vstupné brány, ktoré sú nízke, aby človek, vstupujúci do areálu kostola, bol nútený z úcty voči Bohu skloniť hlavu.

V roku 2008 bola po veternej smršti vymenená strešná krytina na veži kostola, v roku 2010 krytina na lodi kostola a vstupných „kaplnkách“. V roku 2012 prešiel generálnou opravou interiéru. V roku 2016 pribudli na veži okenice.

V nádvorí kostola sa nachádzajú hroby zosnulých, tu pôsobiacich, farárov a ich rodín, slúžil ako cintorín aj pre rodiny panské a učiteľské. V tôni vysokých líp je možné, a aj veľmi vyhľadávané, posedenie na lavičkách a kochanie sa výhľadom, často krát pri dobrej viditeľnosti, až do Maďarska, v noci dokonca na osvetlenú Budapešť. 

Interiér kostola

zdobí hlavná časť - oltár z roku 1769 s neskorobarokovou stĺpovou architektúrou a pripojenými rokajovými krídlami. Pri oprave bol doplnený novým neorokokovým nadstavcom. Nad oltárnym obrazom znázorňujúcim Svätú Trojicu sa nachádzajú výmenné obrazy, ktoré sa v priebehu cirkevného roka tematicky menia. Na vrchu oltára je socha pelikána, kŕmiaceho svoje potomstvo vlastnou pečeňou, čo je starodávne znázornenie obetovania Krista pre našu spásu a večný život. K oltáru patrili aj sochy 4 evanjelistov, bohužiaľ tieto boli v roku 2002 odcudzené. Na oltári je nápis: „Hanc aram tiradi sacrarunt Príbelienses ut se nepotes protegat atque regat.“ (približný preklad:„Tento oltár Trojice Svätej Príbelce a detné deti chráni a kraľuje.“)

Kazateľnica v ľudovom baroku je z čias okolo roku 1778 s novším neobarokovým baldachýnom.  Darovala ju Juliany Balogh – Beniczkyová. Nápis na kazateľnici: „Magnus amor Patrem, Filiam matrem que benignam. sustulit in coeli sed bene vivet amor. Anno Domine MDCCLXXVIII.“  (Približný preklad: „ Veľká láska Otca, Syna matky, že láskavo vstúpil na nebesá, pre dobrý život lásky. Roku Pána 1778.“) Na krstiteľnici je vyobrazený erb rodiny Lászkaryovej, ktorých torzo kaštieľa dodnes stojí v hornej časti obce Príbelce.

Nad kazateľnicou na stene je napísaný nápis: „Láska Kristova spája nás. 2Kor 5,14 “

Krstiteľnica je z druhej polovice 18.storočia, taktiež v neobarokovom štýle. Prešla generálnou rekonštrukciou a po mnohých rokoch opäť môže slúžiť svojmu účelu.

Organ

Organ postavila firma Gebüder Rieger z Jagerndorfu. Franz Rieger & Söhne, Jägerdorf, Oest.Schlesien. Je to ich opus 960, pochádza z roku 1898, kúpený v roku 1899 za 1180 zlatých, 8 registrový, tónová i registrová traktúra je mechanická, vzdušnice kužeľkové. Organ prešiel v roku 2012  generálnou rekonštrukciou.  Iste v histórii už hralo na ňom mnoho kantorov a my sme radi, že nám slúžia títo kantori – Mgr. Jana Tomaškinová a Silvia Pástorová. Ako výpomocných kantorov vedieme Mgr. Ján Štriho, Mgr. Hana Vozárová a MVDr. Pavel Bajo. Sú hudobne vzdelaní, odborne spôsobilí a umelecky naozaj obohacujú priebeh služieb Božích. 

Chór bol pôvodne zvonku zdobený maľbami na dreve, výjavy zo Starej aj Novej zmluvy, no pri rekonštrukcii v druhej polovici 20.stor. boli odstránené kvôli ich zlej kvalite, a vraj žiadnej umeleckej hodnote. Torzá sa našli, sú ťažko čitateľné, napadnuté červotočom, spráchnivené, vyblednuté.

V kostole sa nachádzala aj stará zástava Ondreja Kájaliho z roku 1703.

Nápis na jednej strane: „Perrilustris ac.gen.D.Andreas Kajali de Ead.Jud.C.Honth P.J.A. quondam substitutus V.Com.velicitis post se Paulo Francisko Kajali duobus filius et nobili olim dua. Juditha Gerhard consorte sua susceptis pie in Deo obdornivat in residencia sue in possesione sua Nagycsalomia et 24.mens Dec 1702 etatis sue annorum 69, in hac Eccla.Felsopríbeliensi sepultus die 31.jan 1703 Non este currentis, neque volentis sed miserantis Dei.“ (Preklad: „Urodzený a ctihodný muž pán Ondrej Kajali de eadem slávnej stolici hontianskej bývalý assesor tabulárny sudca a za dlhší čas námesntý vičišpán, zanechal po sebe dvoch synov Pavla a Františka s manželkou pani Juditou Gerhard slodených, zomrel v Pánu vo vlasti svojej rezidencii Veľkej Čalomiji dňa 24.dec.1702 vo veku 69 a pochovaný v chráme príbelskom 31.jan 1703. Nie vlastnou silou, ani vôľou, ale z milosti Božej.“).

Na druhej strane bolo napísané: „Non homo sive volens sen curens /Paulus ut inqit/, Sed mizerens Dominus causa salutis, Hoc dicto eratus vixit laboreque sue, Andreas fortis nomine reque pacet, Lector amans audi qui scaudit ad aethera Jesum. Qui credit, hic lotus flumine salvus erit, Qui cupis hic felix olim vero esse beatus, Fac tua, vive Deo, crede, beatus eris.“ (Preklad: „Na naší vuli, ne našími zásluhami, jako Pavel dí, ale skrze milosrdenství Boží, byli, budú a sme spasení. Táto pravda posliňovala nemocného Ondreja. Ktorý po práci ťažkej, sen smrti odpočíva. Slyš to milý čtenári: kdo vzbury se dvíhá, kdo verí v Ježíše, ten spasení dojde. Kdo žádáš zde šťastným a jednou blahoslaveným býti. Konej své povolání pobožne, ver a spasen budeš.“)

Ako svedčí seniorálna a Martinova Laučekova zápisnica, „Kajali pochádzal z jednej osady tzv. Kajal, bol veľkým majiteľom vo V.Čalomiji, ale bol komposesorom i na H.Príbelciach. Bol ako zeman insurgentem. Bojoval udatne proti turkom. Jedna knižočka /Letopisové krupinští/, ktorú tamojší rychtár File s učiteľom Braxatorisom zložili, v tejto knižočke je spomínaný 

Kajali, že mesto Krupinu pred nápadmi Turkov hájil. Pod touto zástavou bojoval Kajali i proti nepriateľom viery našej. V časoch ukrutného prenasledovania 1670-1680, toho času bol Kajali 40 ročný. Jezuiti po chráme príbelskom a zvlášte po jeho uzdravujúcej studničky bažali, čo by im tisíce bolo prinášalo. Keď chrám zaujať nemohli, došli i s vojskom, ale ani to neprospelo. Z celého okolia zemania, sedliaci evanjelickí do dvoru chrámu sa zhromaždili a z poza múrou chrám pred nepriateľmi bránili, pod zástavou Kajaliho a za jeho vodcovstva. Studničku, ktorá bola pri chráme, kňaz Sexty dal zakopať, lebo prišiel na tú skúsenosť, že cirkevníci vyhriati pili z tej vody následkom čoho mnohí onemocneli a zomreli. Vodu tú držali za uzdravujúcu, ešte až podnes chodia z celého okolia aj inoveriaci ku kostolu na púť z noci zo Zeleného štvrtku na Veľký Piatok.“

Vidíme, že zbor i kostol má bohatú históriu. Nech na to pamätajú aj detné deti a vážia si a chránia toto dedičstvo predkov, toľkokrát vybojované a ochránené.

Avšak jeden zdroj uvádza, že kostol pochádza z 13. Storočia. „Na návrší nad dedinou, v mierne izolovanej polohe, stojí ranogotický jednoloďový kostol, architektonicky datovaný do konca 13. storočia, prestavaný a opevnený v 17. storočí. Prvou písomnou zmienkou o ňom je súpis pápežských desiatkov z r. 1332-37, uvádzajuci až dva záznamy o kostole sv. Alžbety, ktoré historici stotožňujú s kostolom v H. Príbelciach. Predpokladáme, že správnym je zápis bez udania lokality (len s patrocíniom), keďže tamojší kňaz Ján odvádzal väčší desiatok, čo poukazuje na staršiu a vyvinutejšiu farnosť, ktorú práve v Príbelciach predpokladáme. Existenciu kostola s rovnakým patrocíniom dokladá Bakács listinou z r. 1356, so zápisom vo forme eccl. beate Elisabethe de Prebul. V r. 1417 sa kostol, v tej dobe už farský, pripomína v spore o tunajší majetok, kedy v ňom sporné strany vykonali prísahu. (https://okresvk.wordpress.com/2016/06/28/kostol-v-h-pribelciach/).

Či je tomu naozaj tak, ukáže možno budúcnosť. Je možný totiž aj variant, že pápežská listina hovorí o kostole v Čahovskej pustatine, 3 km na juh od obce Príbelce.

Zbor žije bohatým životom. Dodnes dievčence na výročité slávnosti chodia do chrámu v krojoch, ktoré sa dedia z generácie na generáciu už stáročia, a stoja tzv. „na kemeni“, teda na kameni pred oltárom (dnes už na koberci), viažu sa stužky na stromy, tzv. máje, ktoré sa umiestnia v kostole i na nádvorí na Svätodušné sviatky a symbolizujú tak bohatosť a rôznorodosť darov Ducha Svätého.

V obci sa nachádza dom smútku, a 3 cintoríny. Je tu dodnes zaužívaný zvyk, že z ktorej časti pochádza, alebo kde naposledy býval zosnulý, v tom cintoríne je pochovaný. Taktiež sa zvonievalo aj na príslušnej zvoničke. Dodnes sú zachované všetky tri, každá pre jednu časť obce – Horné Príbelce, Dolné Príbelce, Príkľak. Dolnopríbelský zvon na zvoničke váži 150 funtov, Hornopríbelský váži 70 funtov z roku 1763, Príkľacký 150 funtov a tento darovala Mária Tihanyiová r.Hodošši v roku 1883. Dva zvony boli zrekvírované  vo svetovej vojne.

Dolno a Hornopríbelská zvonička boli v roku 2018 obnovené.

MODLITEBŇA 
História modlitebne siaha ďaleko pred jej začatím stavania. Brat farár Chvostek už v roku 1947 vo svojej farárskej správe za rok 1946 spomína, že „Návšteva služieb Božích je dobrá. Na výročité slávnosti, ako vždy, až rekordná, takže náš kostol zase nemohol pojať všetkých návštevníkov. Vtedy sme si zase uvedomili, že náš kostol je malý a nevyhovujúci.“

V správe za rok 1952 už „myslí na zbudovanie sborového domu, ktorý by slúžil i ako modlitebnica do času, i ako miestnosť pre všetky shromaždenia cirkve – pre biblické hodiny, modlitebné hodiny, pre náboženské večierky, pre Nedeľnú školu, pre schôdzky s pokonfirmačnou mládežou i pre vyučovanie konfirmandov, pre večierne nedeľné, pre adventné a pôstne večerné bohoslužobné úkony. Kostol je ďaleko. Do školy, kde sme tieto pobožnosti vykonávali, viacej chodiť nemôžeme, lebo sme z nej boli vypovedaní. Keď aj tam niekedy ideme, ideme tam akoby na čierno, alebo s odvolaním sa na zvláštne povolenie tunajšieho MNV, ktorý na svoju zodpovednosť nám povolil aj mimoriadne pobožnosti tam chodiť len do marca 1953. – preto je veľmi súrne potrebné, aby sme si s pomocou Božou, ale i s vypiatím všetkých našich síl toho roku, ba už tejto jari sborový dom adaptáciou farskej murovanej pajty zbudovali.“

Potrebu vybudovať modlitebňu znásobovalo aj to, že kostol bol nielen ďaleko, ale podvečer nesvietili žiadne pouličné lampy, neboli autá, aby sa tam ľudia lepšie dostali, cesta nebola asfaltová, v zime šli vo veľkom snehu v jednom rade za sebou, často krát aj v blate.

Po mnohých peripetiách, po menovej reforme z roku 1953, sa k stavbe pristúpilo až v roku 1962. Šlo to veľmi pomaly a ťažko, doba bola pohnutá, materiál sa veľmi ťažko zháňal. Napríklad zohnať dlažbu stálo mnoho telefonátov a prosieb, taktiež museli prepacovať stavebné plány tak, aby zvonku nebolo možné rozpoznať, že ide o sakrálnu stavbu. Klenuté okná museli byť nahradené hranatými.

27.10.1968 s pomocou Božou bola slávnosť posviacky modlitebnice. Brat farár Ján Chvostek v kázni píše: „Kedykoľvek sme šli počas tých 6 rokov okolo stavby a dívali sme sa na založené betónové základy a potom na rozostavané múry, zavzdychali sme si a v duchu hovorili: „Kedy bude celá stavba hotová?! Práca šla polamy pre nedostatok materiálu, alebo zase keď bol materiál pripravený, nebolo majstrov. Až keď bol daný krov a stavba prikrytá, mohli sme spokojnejšie spávať vo vedomí, že počas dažďa nám na stavbu netečie. Potom mohla stavba zase a práce s ňou spojené nejaký čas čakať. Práce pri stavbe modlitebnice boli preťahované a hatené aj tým, že nám bolo odňaté stavebné povolenie a stavba načas zakázaná preto, že vraj sme sa pri stavbe nedržali plánov. Preto boli vyhotovené nové plány a nový rozpočet na 147.050 Kčs a potom nám bolo povolené pokračovať v stavbe. Odpracované bolo zadarmo okolo 1000 pracovných dní, povoz ochotne a väčšinou zdarma poskytlo miestne JRD a vykonali naši družstevní šoféri. Zoznam 132 darcov na „oltárovú základinu“ bol ako pamätná listina vložený do oltára dňa 7.10.1968 na pamiatku budúcim pokoleniam, aby s vďakou spomínali na svojich predkov a snažili sa ich nasledovať v horlivosti a obetavosti za veci kráľovstva Božieho. „

Oltár a kazateľnicu umelecky vyrezávanú vyhotovil rezbársky majster Pavel Hudec z Dolnej Strehovej za 34.600 Kčs a lavice urobil stolársky majster Pavel Petráš z Horného Tisovníka za 23.600 Kčs. Kapacita modlitebne je 200 miest na sedenie, plus „prísedky“ pri laviciach.

2.9.2018 sme si na slávnostných službách Božích pripomenuli 50. výročie postavenia modlitebne, a odhalili tabuľu na Slávu Božiu a vďaku predkom. Nech je aj toto dielo medzi nami požehnané, nech ju radi navštevujeme, nech nás i naše dietky Pán vedie k ochote počúvať Jeho slovo.

Zborový dom
Vedľa farského úradu sa nachádzajú priestory bývalého učiteľsko-kantorkého bytu. 
Pôsobil tu učiteľ Ján Rotarides v rokoch 1842-1848. Spolu s priateľom Jankom Kráľom povzbudzovali ľudí, aby sa postavili proti pánom za čias Uhorska. V tomto dome však boli chytení a odvlečení do zajatia. 
Po zrekonštruovaní týchto priestorov slúži budova ako zborový dom pre vnútromisijné aktivity – detská besiedka, konfirmácia, stretnutia mládeže, spevokolu, biblických hodín, zasadnutia presbyterstva. 

Taktiež ju využívame pre zborovú diakoniu, kde sa stretávame s ľuďmi, ktorí nechcú svoj čas tráviť iba v samote všedného dňa, a vypĺňame ho spoločnými posedeniami pri slove Božom, diskusiách, prednáškach, rôznych ručných prácach (pletenie košíkov, servítková technika a pod.). Raz za mesiac je možnosť využiť kadernícke služby, príležitostne aj masérske služby jednej našej sestry, ktorá po narodení oslepla, no vyučila sa za masérku.

Priestory nádvoria využívame na športové aktivity, najviac na loptové hry. V lete 2018 sa tu uskutočnil aj denný zborový tábor. Budova je využívaná na široký účel, dokonca aj na príležitostné ubytovanie hostí, s kapacitou 6-8 miest.

Stará škola

Oproti budove stacionára stojí budova starej školy, ktorá pre nedostatok financií chátra. Veríme, že sa nám v budúcnosti podarí zrealizovať projekt na jeho opravu a následne využite na múzeum Rotarides-Kráľ-Čaplovič-PaulínyTóth, keďže všetci títo dejatelia pôsobili v našom zbore a obci.  

Malý kostolík vo filiálke Bátorová 
pochádza z roku 1901. Je kompletne zrekonštruovaný a veriaci sa v ňom radi schádzajú. Bátorová počíta 25 duší ale často sa stáva, že na SB je účasť aj 30, čiže 110 percentná. 
Kostol prešiel v roku 2006 rekonštrukciou interiéru, v roku 2008 boli vymenené drevené okná, bol zvonku odvodnený, vydláždený chodník a natretá fasáda. Stretávame sa na posedení pri Poďakovaní za úrody zeme, v pláne máme túry po okolí, no hlavne, je nám spolu dobre. Vďaka Bohu! 

Vo filiálke Kosihovce 
sa schádzame v kostole z roku 1876, ktorý sa týči nad obcou. Počítame tu 60 duší a priemerná účasť na SB je 20 duší. Terajšia filiálka bola od roku 1666 matkocirkev.  Prvým kňazom v Kosihovciach bol Peter Alodiátor. Účinkoval v zbore 2 roky. Po ňom bol 11 rokov farár Juraj Fábri, Juraj Špetko 3 roky. Počas 16 rokov najväčšieho prenasledovania evanjelikov tu bola stále matkocirkev aktívna. Cirkevný majetok bol zboru odobratý, taktiež aj vedenie matrík. Potom sa koshovskí cirkevníci rozdvojili. Jedna časť sa pridžiavala zboru čelovského, druhá príbelského. Až v roku 1814 sa zjednotili a pripojili sa k Príbelciacm.

Dačovská rodina bola pre nich ochrannou rukou. Anna Dačová darovala cirkvi drevený dom, kde sa dietky vyučovali a služby Božie odbavovali až do roku 1856. Potom sa postavila jedna sieň z kameňa k službám Božím a hospoda pre učiteľa z dreva. V roku 1863, keď v obci vypukol strašný požiar, aj cirkevné stavisko zhorelo. V roku 1864 bol kúpený nový pozemok i s domčekom, v ktorom sa dietky vyučovali a učiteľ býval. V roku 1875-1876 postavili cirkevníci nový chrám Boží.

V roku 1927 bol postavený od základu nový učiteľský byt, na ktorý Jolana Pongrácová r. Dačová darovala všetko potrebné drevo a mimo toho v hotovosti 2 500 Korún.

V roku 1930 bola postavená nová veža, ktorú dal postaviť Ján Svetlík, učiteľ na penzii a jeho manželka. Okrem toho aj Jolana Pongrácová r. Dačová darovala potrebné drevo a 1000 Korún. Furmanky, prácu a kameň dodali cirkevníci.

NA veži je pamätná tabuľa: Ochotných darcov Jána Svetlíka a jeho maželky. Táto obeť prevyšuje všetky obete, lebo na vežu darovali 33.000 Korún.

V roku 1962 bol chrám opravovaný, potom v roku 1981, 1999, a v roku 2011 opäť. V roku 2013 boli vymenené vchodové dvere, neskôr postavená strieška nad vchodom do kostola. V roku 2018 bol kompletne odvodnený, keďže bol stále zvnútra napadnutý vlhkosťou a plesňami. V pláne máme výmenu okien, vybudovanie prístupového chodníka. Sme veľmi vďační vedeniu obce Kosihovce, že nám všestranne pomáha.  

Tešíme sa vzrastu mladej populácie, radi chodievajú na náboženskú výučbu, a ak Pán Boh dá, bude sa v roku 2019 po mnohých rokoch, ak nie prvýkrát, konať vo filiálke konfirmácia. Doteraz boli deti z filiálok konfirmované v matkocirkvi Príbelce.

V zimných mesiacoch sa stretávame v opravenej miestnosti bývalej školy, ktorá pochádza z roku 1927. Najprv slúžila ako evanjelická škola a učiteľský byt, teraz slúži ako zborová miestnoť.

Cirkevno-zborový život 

Aj keď sa snažíme pôsobiť na všetkých poliach cirkevno-zborového života, nie vždy je to jednoduché a plné ovocia. Aj touto cestou preto apelujeme na rodiny, rodičov, starých rodičov, aby si spomenuli na to, ako radi chodievali do spoločenstva kresťanskej mládeže a tento vzťah k cirkvi vytvárali aj u mladej generácie. Modlime sa s deťmi, spievajme si s nimi, vytvárajme zdravé vzťahy plné pochopenia.

SOLI DEO GLORIA!!!

Mgr. Zuzana Alcnauerová, zborová farárka CZ Príbelce